Японская зима Japanese Winter Japonská zima

Japonci sú z "inej" planéty. Nielenže píšu "verše na vodu", ale majú aj iné prečudesné sklony a zvyky. Zbožňujú čierne mačky, dávanie sprepitného považujú za neslušnosť, zato však prdenie pri stole je podľa nich vraj zdravé a najväčší objav 20. storočia je podľa nich instantná rezancová polievočka. Vo svete sú známi aj tým, že zbierajú odpadky všade kde sa objavia, alebo - napríklad milujú zimu a sú fascinovaní snehom a snežením. Možno preto, že sneh všetok ten neporiadok, prach a špinu aspoň na čas zakryje. Dokoca majú starodávne piesne o snehu. Nie sú to teda len čerešňové kvety (sakury), ktorých kvitnutie je národným sviatkom, ale aj taký sneh. Celé rodiny a a rôzne skupiny majú vo zvyku spoločne sledovať sneženie, najmä to prvé, ktoré sa stáva prvou správou rádiách a TV. Táto aktivita má aj svoje pomenovanie (Yukimi) a sú jej venované mnohé básne, piesne, skladby a maľby. Takýchto prekrásnych tradícií spojených s prírodou majú Japonci veľa a zdá sa, že pre nich je každý nový deň zjavením všemohúceho prítomného všade vôkol. Vyjadrujú nimi budhistický odkaz pominuteľnosti sveta a empatiu nielen voči všetkému živému, ale aj k takým obyčajným veciam akým je snehová vločka, či ranná hmla. Aj oni nie sú ničím iným ako len cyklickými prejavmi rôznych existencií. Odtiaľ pochádza ich vzťah k prírode, vzájomná úcta, sklon k prostote, pokore a niečomu čo my Európania mylne pomenovávame melanchóliou. Pre nás nepochopiteľná pokora a skromnosť Japoncov je pre nich zdrojom a...